Niekedy sa stane, že sa človek zamotá. A poriadne si skomplikuje život. Tak ako ja. Žiaľ, čas už nejde vrátiť späť a to, čo sme spôsobili, už nejde napraviť. Ani vtedy, ak to ľutujeme…

Všetko sa začalo tak nevinne. Po skončení strednej školy som sa rozhodla študovať popri zamestnaní – moji rodičia peňazí nemali nazvyš a keďže som chcela trochu pomôcť rodine a pritom sa aj pekne obliekať, povedala som si, že popri štúdiu budem aj pracovať. Mala som šťastie – podarilo sa mi získať prácu asistentky v kancelárii a okrem toho mám aj dobrých kolegov.

Mimoriadne dobre si od prvej chvíle rozumiem najmä s kolegyňou Hankou, ktorá sedí so mnou v kancelárii. Vieme o sebe už takmer všetko – ona mi rozpráva o svojej rodine, o jej mužovi Alanovi a šesťročnom synčekovi Adamovi, ona zase vie o mne, o mojich túžbach, o mojej rodine, i o tom, že som sa nedávno rozišla so svojou láskou… Človek by neveril, čo všetko spolu dve ženy, ktoré si rozumejú, dokážu prebrať.

Keďže však v práci nebolo času na dlhé reči, chodievali sme spolu na obedy a občas sme spolu po práci skočili na rýchlu kávu. Samozrejme, iba vtedy, keď Hanka mohla a nemusela ísť vyzdvihnúť syna do školy. Boli sme ako sestry – vo všetkom sme si rozumeli a tak je to i dnes. Ja však viem, že od toho osudného popoludnia sa medzi nami vytvorila priepasť, ktorá môže naše priateľstvo neľútostne zhltnúť a zničiť. Hanka však o jej existencii zatiaľ nič netuší…

Ako som už spomínala, občas sme s Hankou zaskočili po práci na rýchlu kávu. Keďže som počas týždňa bývala v meste v byte, ktorý mi zapožičala sesternica pracujúca v zahraničí, sem-tam som Hanku pozvala na kávu aj k sebe. Tam sme sa mohli nerušene pozhovárať o všetkom možnom.

Raz ma však Hanka zaskočila a pozvala ma k nim domov:

– Dnes mám pre teba prekvapenie, – oznámila mi celá natešená v jedno piatkové odpoludnie. – Ideme na kávu k nám domov. A žiadne námietky neprijímam. Malý je u starých rodičov a sme doma len my dvaja s Alanom. Urobíme si pekný piatkový podvečer, – spriadala ďalej svoje plány Hanka a sprisahanecky na mňa žmurkla.

– A čo už len také iné a súrne máš na práci dnes večer? Nevymýšľaj a poď! Alan sa poteší – veď ho predsa poznáš! – presviedčala ma ďalej, a tak som napokon súhlasila.

– Ale len na chvíľku, – nechcem rušiť, – privolila som napokon. Áno, Alana som poznala a bol mi sympatický. Párkrát bol za Hankou vyzdvihnúť ju v práci a občas zviezli aj mňa. Od prvej chvíle mi bolo jasné, že Alanovi som sympatická a že sa mu páčim, pretože mi občas aj tak trochu kurizoval. Bolo to však v rámci slušnosti a Hanke to neprekážalo. Boli sme predsa kamarátky…

– Ahoj, Alan! Už si doma? – zavolala cestou domov Hanka Alanovi. – O chvíľu budem aj ja a budeme mať návštevu – tak daj vychladiť šampanské! – chichotala sa do telefónu Hanka. No nebudem ťa

napínať – pozvala som Veroniku k nám na kávu! Tak trochu uprac, aby neodpadla. Jasné?

– No super! Teším sa! – počula som povedať Alana a keď som sa s ním zvítala, bolo očividné, že sa mojej nečakanej návšteve veľmi potešil. O chvíľu sme už sedeli na sedačke a popíjali iskrivé šampanské, ktoré mi trochu udrelo do hlavy. Nie veľmi, ale presne toľko, aby som sa uvoľnila a aby mi bolo fajn. Vlastne to bol dobrý nápad, – preletelo mi hlavou, – že som sa napokon nechala pozvať. Bolo nám spolu dobre, skvele sme sa bavili a smiali sme sa. A potom to prišlo:

– No ale aká som to ja len hostiteľka, – vyhlásila celkom nečakane Hanka, – veď už by sa patrilo aj niečo zjesť, a nielen samé chipsy a tyčinky. A viete čo? Vy sa tu chvíľu bezo mňa zaobídete a ja zbehnem na koniec ulice do samoobsluhy a do lahôdok kúpiť niečo dobré pod zub! Nie, nie, – žiadne námietky neprijímam, – usmiala sa na mňa, keď som zaprotestovala a už jej nebolo.

– Hneď som nazad, – to boli posledné slová, ktoré som začula ešte predtým, než za ňou buchli dvere. Bezradne som pokrčila plecami a zadívala som sa na Alana, ale on sa na mňa iba usmial a pripravil mi ďalší šok:

– No a čo by sa stalo, keby sme si potykali? Veď sa už poznáme dlhší čas a nie je medzi nami taký veľký vekový rozdiel… – navrhol a už aj nalieval do pohárov ďalšie šampanské.

– Ja som Alan, – žmurkol na mňa a pozrel sa na mňa takým spaľujúcim pohľadom, až som mala pocit, že vidí aj pod moje šaty. Zmocnil sa ma zvláštny a neopísateľný pocit a srdce sa mi rozbúchalo ako divé.

– Čo sa to so mnou deje? – pýtala som sa seba samej v duchu. Nedala som však na sebe nič znať, žmurkla a usmiala som sa naňho a povedala som iba:

– Ja som Veronika…

Asi som to však nemala robiť, pretože sotva čo sme si pripili, Alan sa na mňa pozrel s takou túžbou, až som sa zľakla.

– No a to sa ani nepobozkáme? – riekol, ale na moju odpoveď vlastne už ani nečakal. Nežne ma objal okolo ramien, pritiahol si ma k sebe a skôr než som sa mu stihla vymaniť, alebo nastaviť líce,  pobozkal ma tak vášnivo, až som sa takmer zapotácala.

– Ale, Alan, – pokúsila som sa brániť, – toto by sme určite nemali…

On však bol oveľa rýchlejší a moje námietky ho ešte viac rozvášnili:

÷ Preboha, neblázni – veď ja ťa chcem od prvej chvíle, ako som ťa spoznal… Si taká krásna a sladká, vzdychal, bozkávajúc ma na ústa a krk, rukami blúdiac po mojom tričku.

Čo to robím? – preletelo mi hlavou, ale telom mi prebehla sladká rozkoš.

– Nie, nie – šepkala som tíško, ale zatvorila som oči a vo chvíli, keď jeho horúce ruky vášnivo zovreli moje prsia, pocítila som také neopísateľné vzrušenie, že som v tej chvíli úplne zabudla na svoje zábrany, aj na Hanku, ktorá sa môže každú chvíľu vrátiť. Rozum ma úplne prestal poslúchať a úplne som sa poddala vášni a tomu, čo Alan so mnou robil. Bol taký vzrušený, že ak by som ho v tej chvíli odmietla, asi by mi to nikdy neodpustil. A ja si zase neodpustím, že som ho vtedy neodmietla a že som to nechala prísť tak ďaleko…

Aj mňa však opantala vášeň. Možno na tom malo zásluhu to šampanské, možno to, že sa mi Alan tiež páčil a možno aj pocit, že ak túto chvíľu nevyužijeme, už sa to nikdy nezopakuje. O chvíľu sme boli obaja nahí a takí rozhorúčení, že keď ma objal a naše nahé telá sa dotkli, myslela som, že zhoríme vášňou. Potom to už išlo rýchlo, ale bolo to veľmi silné a intenzívne. Vlastne taká rýchlovka, pretože na žiadne dlhé predohry nebol čas. Hanka sa mohla vrátiť každú chvíľu.

A skutočne – onedlho sa vrátila. Ledva sme sa stihli obliecť. Keďže sme však boli stále rozhorúčení, keď sme počuli, že sa vracia, museli sme vybehnúť na balkón, aby sme sa trochu schladili. Ináč by to na nás spoznala. Ešte šťastie, že Alan je fajčiar a doma smie fajčiť iba na balkóne. Aspoň sme mali dobrú výhovorku.

Čo som to urobila? – pýtala som sa v duchu seba samej, keď nám Hanka, nič netušiac, ponúkala občerstvenie, ktoré narýchlo bola kúpiť v obchode. Akosi mi nechutilo. Zdržala som sa ešte chvíľu, aby to nebolo nápadné, poďakovala som sa Hanke a pobrala som sa domov.

Tým sa však všetko ešte len začalo. Napriek tomu, že som si predsavzala, že s Alanom sa už nikdy nestretnem, Alan ma vyhľadal v mojom byte sám, a to hneď na druhý deň. Snažila som sa mu vysvetliť, že to, čo sa stalo, bol obrovský omyl a že sa to už nemôže nikdy zopakovať, ale napokon sme opäť skončili v posteli. Tentoraz sme sa však nemuseli obávať, že nás niekto prekvapí, a tak naše milovanie bolo ešte vzrušujúcejšie ako deň predtým. Robili sme to znova a znova a nevedeli sme sa jeden druhého nasýtiť.

Samozrejme, že som potom mala výčitky svedomia a stále sme si hovorili, že už je to naposledy. Riadne som sa zamotala – cez deň sedím s Hankou v kancelárii a sme tie najlepšie priateľky. Aspoň ona si to určite myslí. Aj ja ju mám nadovšetko rada, ale tajne sa milujem s jej mužom. Bojím sa, že to raz praskne a že Hanka sa všetko dozvie. Neviem, čo mám robiť… Je mi jasné, že s Alanom to nemá perspektívu a že by sme to mali ukončiť, ale nemám na to silu, ani odvahu. Bojím sa, čo bude ďalej…