Existovali desiatky vynikajúcich spevákov, ktorí svojou umeleckou kvalitou prerástli domáce prostredie a vynikli aj za jeho hranicami. Vďaka zvukovým záznamom sa i po desaťročiach tešia záujmu nových generácií a v ich prípadoch neplatí často používané úslovie svetská sláva – poľná tráva.

Operná diva Ema Destinová skončila v zabudnutí – vlastným menom Emílie Věnceslava Pavlína Kittlová (umelecké meno prevzala po svojej učiteľke spevu) sa počíta do radu tých nesmrteľných umelcov. Rodáčka z Prahy (nar. 18. februára 1878) sa zlatými písmenami zapísala do histórie českej, ale aj svetovej opery. Vďaka krásnemu hlasu a dokonalej technike v jeho ovládaní bola hviezdou aj v berlínskej Dvornej opere, pretože popri speve mala zmysel aj pre dramatické umenie. Sama napísala niekoľko hier a v občianskom doklade mala ako povolanie uvedené „speváčka a spisovateľka“. Po žiarivej kariére sa však dožila aj prudkého pádu a z biedy ju vyslobodila mŕtvica, ktorá ju v českobudějovickej nemocnici postihla 28. januára 1930.

Náročný výstup na piedestál slávy 
Pochádzala zo zámožnej rodiny, známej a váženej pražskej vlasteneckej spoločnosti. Mala štyroch súrodencov a svoj nádherný hlas zdedila po matke, ktorá spev študovala a krátko aj vystupovala v parížskej opere. Ema začínala pôvodne študovať hru na husle a klavír, ale venovala sa i cudzím jazykom. Otec Emanuel Kittel bol veľmi pyšný na jej hudobné nadanie a zaobstaral jej najlepších pedagógov – učiteľku spevu Mariu Destinnovú-Löwelovú a v dramatickej škole Národného divadla sa jej ujala herečka Otylie Sklenářová-Malá. Ema sa na javisku cítila ako doma, dokonca napísala i niekoľko hier pre ochotníkov, ktoré v Prahe a Stráži aj naštudovali a hrali.

Výsostná predstaviteľka Libuše, Milady či Mařenky sa však k svojmu neskoršiemu postaveniu prebojovávala ťažko. Ale silnou vôľou a  charakterom prekonala všetky prekážky a prepracovala sa až na piedestál slávy. Ťažkosti si však často spôsobovala aj sama – svojou otvorenosťou
najmä v časoch, keď sa bez škrupúľ hlásila k českej národnosti v nepriateľsky naladenom nemeckom prostredí.

Pri hlasových skúškach ju odmietli v pražskom Národnom divadle, v Drážďanoch jej vytkli slabú muzikálnosť. V berlínskom Divadle západu nad jej prejavom mávli rukou a uchytila sa až na štvrtý pokus. Paradoxne sa tak stalo v časoch, ktoré boli pre ňu mimoriadne tiesnivé, zomrela jej matka a rozišiel sa s ňou milovaný priateľ, mladý športovec Jindřich Vodík.

Presne 10. októbra 1898 potvrdil sám cisár Wilhelm II. Emu Destinovú za prvý dramatický soprán v berlínskej Dvornej opere. Za desať sezón tu stihla naštudovať 43 rolí a odspievala 706 úspešných predstavení, medzi nimi i svetovú premiéru Straussovej Salome. Po Berlíne spievala vo Wagnerovom divadle v Bayreuthe, v operných domoch v Mainzi, Frankfurte nad Mohanom, Mníchove, vo Veľkej opere v Paríži a samozrejme i v pražskom Národnom divadle.

Ďaleko od osídiel spoločenského snobizmu
Hoci sa stala umelkyňou medzinárodného formátu, pochádzala zo zámožnej rodiny a počas kariéry sa pohybovala v aristokratických kruhoch, nikdy sa nezamotala do osídiel spoločenského snobizmu. V Prahe sa rada pohybovala v spoločnosti bohémov v malých vinárňach a široko ďaleko bola známa jej dobrosrdečnosť.

Keď jej otec prehajdákal zdedený veľký majetok, nešetrila štedrou podporou, aby mohol aj po smrti svojej manželky ako vdovec staromládenecky hýriť. Ak niekto z jej známych pochválil napríklad pekný obraz, na druhý deň mu ho venovala ako dar.

Podobne ako otec, ktorý podporoval Nerudu či Brožíka a finančne napomáhal aj pri vydávaní niekoľkých časopisov, v zámku Stráž nad Nežárkou v južných Čechách nazhromaždila zbierku cenných predmetov. Usadlosť jej však neprinášala nijaké príjmy, naopak, pohlcovala stále viac fi nančných prostriedkov. V kritickej situácii sa v roku 1923 vydala za leteckého nadporučíka Josefa Halsbacha, ktorý bol od nej o 20 rokov mladší, no toto manželstvo nevydržalo veľmi dlho pre ich odlišné záujmy a životné skúsenosti. Opustil ju v momente, keď spoznal skutočný stav jej majetku, z ktorého si navyše dosť odniesol.

Vynulovanie zahraničnej kariéry
Kým bola uctievaná a bohatá, prevolávali jej na slávu, keď sa jej život začal skĺzať do všednosti a beznádeje, nenašiel sa nik, kto by žene s predtým povestným temperamentom pomohol. Keď sa dostala do tiesne, verila, že jej pražské konzervatórium ponúkne miesto profesorky spevu, ale nádej to bola planá…

Nezavážil ani fakt, že počas I. svetovej vojny preukázala budúcej novej československej republike cenné služby neraz v riskantných podmienkach. Ako príklad vlastenectva možno uviesť jej návrat do vlasti v roku 1916 z New Yorku. Vrátila sa preto, aby bola blízko a mohla si vychutnať historické osamostatňovanie sa krajiny. Na svoj krok doplatila tým, že jej vlastne vynuloval zahraničnú kariéru. Rakúska polícia ju ako otvorenú nepriateľku monarchie nepustila za hranice a newyorská opera po skončení I. svetovej vojny už neprijala, pretože medzičasom sa objavili nové operné divy.

Nútený pobyt v domácich podmienkach ju evidentne odrezal od sveta. V roku 1919 ešte spievala na festivale československej hudby v Londýne a o dva roky neskôr uskutočnila svoje posledné americké turné. V roku 1925 účinkovala v Juhoslávii i v Bratislave, v roku 1928 naposledy v Londýne pri príležitosti 10. výročia vzniku Československa. Niekoľko rokov hosťovala v pražskom Národnom divadle, kde jej v podstate vystavili ukončenie kariéry. Istý čas sa potom ešte pretĺkala po vidieckych kultúrnych domoch a keď ku koncu života spievala v prospech penzistov Národného divadla v kine na Slovanoch, počúval ju iba hlúčik ľudí.

V pozostalosti aj dve knižky
Po návrate na zámok Stráž nad Nežárkou viedla krúžok tamojších ochotníkov v malom miestnom divadielku. Operná diva, ktorá vo svojich blýskavých časoch očarovala publikum v Londýne, New Yorku, Berlíne či Paríži, bola obľúbenou partnerkou najslávnejšieho tenoristu tých čias Enrica Carusa a slávny Giaccomo Puccini pre ňu napísal hlavnú ženskú rolu v diele Dievča zo zlatého západu, zomrela na mŕtvicu mesiac pred 52. narodeninami v podstate zabudnutá…

Popri spomienkach na bravúrne spevácke výkony po nej zostali aj dve knižky: zbierka básní Búrka a pokoj a román V tieni modrej ruže, opisujúci históriu rodiny, ktorá pred ňou obývala zámok Stráž, miestne zvyky a tamojšiu okúzľujúcu prírodu. Iba v expozícii zostal jej ďalší román Pán doktor Casanova, v ktorom chcela vykresliť postavu dirigenta Karla Mucka, ktorý mal na jej život i kariéru významný vplyv.

Autorom je Ľubomír Dávid, článok vyšiel v časopise Moderná žena, 2008