Život prináša situácie, ktoré nemožno predvídať, ale aj také, na ktoré by sme možno radšej zabudli. A napriek tomu sa stanú a blúdia nám v podvedomí, hoci keby sme mohli, skryli by sme ich pod čiernu zem, alebo uvrhli do zabudnutia, aby nikomu neublížili. Ale čo sa stalo, stalo sa…

Na prvý pohľad sme milá a šťastná rodinka: môj muž Viktor, naša dvojročná dcérka Lenka a ja. Kdesi v hĺbke mysle mnou však už dávnejšie lomcuje akési nedobré tušenie, že ide naozaj iba o zdanie a že naša rodinná idylka dostáva vážne trhliny.

Spočiatku bolo všetko nádherné: láska ako trám a potom veľká svadba. Viktor bol skrátka muž môjho života – a čo je dôležité, bol mojou ozajstnou veľkou láskou. Zoznámili sme sa, keď som mala dvadsať a už po roku našej známosti sme sa zosobášili. Vlastne, muži pred ním boli skôr priatelia, s ktorými som si občas niekam vyšla, ale nebolo to nič vážne.

Keď som však stretla Viktora, všetko dostalo rýchly spád. Bol starší odo mňa o desať rokov a to, že nie som v intímnom živote veľmi skúsená, mu značne imponovalo. Vraj – na všetko máme dosť a dosť času. Bol ku mne pozorný, nežný, v ničom na mňa nenaliehal, do ničoho ma nenútil – čo viac som si mohla priať? Všetko išlo samo od seba a celkom prirodzene, akoby sa z dvoch najlepších priateľov odrazu stali milenci.

No a keď som mu zakrátko po svadbe oznámila, že čakáme dieťatko, naša radosť sa nedala ani opísať. Viktor by ma bol od šťastia najradšej na rukách nosil. Ako to však už chodí, ani moje tehotenstvo nebolo celkom bezproblémové, a tak už ani náš partnerský život nebol taký intenzívny ako predtým. Navyše, párkrát som pobudla niekoľko dní aj v nemocnici, pretože som mala rizikové tehotenstvo. Viktor to však všetko zvládal – staral sa o domácnosť i o mňa, keď som bola niekoľko dní v nemocnici, vzorne za mnou chodil, iba občas si zašiel s kamarátmi zahrať futbal alebo tenis.

Ten hrával najčastejšie s Adamom, ktorý občas chodil aj k nám, pretože mali plno spoločných záľub. Poznali sa už od strednej školy, takže oveľa skôr ako som prišla na scénu ja. Vlastne, bola som rada, že Viktor má takého priateľa, na ktorého sa môžem spoľahnúť a ktorý mu pomáhal aj vtedy, keď som mala problémy sama so sebou.

Nakoniec všetko dobre dopadlo, narodila sa nám Lenka, naše slniečko, a všetko sa pomaly dostávalo do starých koľají. Teda – aby som bola úprimná – takmer všetko. Pomaly, ale iste som začala pociťovať, akoby sa v našom vzťahu niečo zmenilo, akoby už nebol taký intenzívny ako kedysi, predtým než som otehotnela.

Bol nežný, ale…
Spočiatku som si to až tak veľmi neuvedomovala, pretože s príchodom dieťatka nám nastal riadny obrat v živote a Lenka nám dala zabrať. Postupne, ako sa však situácia začala upokojovať, uvedomila som si, že niečo sa v našom živote zmenilo. Už sme sa nemilovali tak ako predtým – boli to skôr nežnosti a prejavy náklonnosti, ale vášeň sa z nášho vzťahu vytratila. O sexe už radšej ani nehovoriac – nemilovali sme sa už celé mesiace!
– Čo sa stalo? Kde je chyba? – pýtala som sa v duchu seba samej a začala som hľadať chybu v sebe. Dala som si záležať na tom, aby som pred ním bola vždy upravená, kúpila som si zvodnú spodnú bielizeň aj sexi nočnú košieľku, ale moje nádeje spľasli ako bublina. Najjasnejšie som si to uvedomila v jeden neskorý sobotňajší večer, keď som vykúpaná, celá voňavá a plná vzrušenia vošla v sexi nočnej košieľke do spálne.
– Keď aj teraz ostane chladný, tak potom neviem… – preletelo mi hlavou.

Keď som vošla do spálne, na Viktorovom nočnom stolíku svietila lampa, čítal. Keď som ho, čakajúc obdiv, oslovila, s úsmevom sa na mňa pozrel a pochválil ma, že som dobre kúpila…!
To bolo všetko! Vkĺzla som k nemu do postele a usmiala som sa. Venoval mi len letmý úsmev a čítal ďalej. Alebo sa iba tváril, že číta. Skôr som mala pocit, že je napätý.
– Bože môj – veď on má tuším strach, že sa bude musieť so mnou milovať, – preletelo mi mysľou. – Určite má inú a nechce mi to povedať! – pri tomto pomyslení mi zovrelo srdce a do očí mi vošli slzy.

Radšej som sa mu rýchlo obrátila chrbtom, aby to nevidel. V tej chvíli sa sklonil ponad mňa, objal ma … – a dal mi bozk na čelo:
– Dobrú noc, zlatko. Spinkaj, máš toho za celý deň dosť, – povedal a opäť sa vrátil k svojej knihe.
Tak to už bolo na mňa naozaj priveľa – čo budem teraz robiť? A kedy sa to vlastne stalo, že sme sa takto odcudzili? Také a podobné myšlienky mi od toho osudného večera blúdili hlavou a nedali mi pokoja. Žili sme vedľa seba, mali sme sa radi – na prvý pohľad sa nič nezmenilo. Viktor bol aj naďalej ku mne nežný a pozorný, ale pomaly som si začala celkom jasne uvedomovať, že vidí vo mne viac dobrú priateľku ako milenku. A ja som po ňom tak veľmi túžila! Nestačili mi len bozky alebo letmé objatie na privítanie či na rozlúčku. Túžila som po vášni a viac než o jeho nežných pohladeniach som snívala o chvíľach plných vášne, ktoré mi už on nebol schopný dať.

V podstate, keď som sa nad tým zamyslela, uvedomila som si, že Viktor ani na počiatku nášho manželstva nebol tým pravým vášnivým milencom, ale keďže moje intímne skúsenosti predtým ako som ho spoznala boli dosť chabé, zdalo sa mi to celkom normálne. Teraz to však už nebolo normálne ani trochu. Žeby náš vzťah tak rýchle ochladol?

Žeby náš vzťah tak rýchle ochladol?
Nevedela som, čo si mám počať. Keď som sa ho pýtala, či má nejaké problémy, o ktorých neviem, jeho odpoveď bola vždy rovnaká:
– Nie, nemám, len som trochu unavený.
Samozrejme, že som za jeho vyhýbavou odpoveďou cítila nejaký vážny problém, ale bála som sa ho na to opýtať priamo. Je to také zvláštne: vieme, že kým neodhalíme niečo, čo nás trápi, nebudeme mať pokoja, ale súčasne sa bojíme tej chvíle, keď sa tak stane. Akoby sme tušili, že potom už niet ani tej nádeje, ktorá nás takto aspoň ako-tak drží pri živote. Skrátka, že potom už budeme musieť konať a všetko sa zmení.

Premýšľala som nad tým, kedy si mohol nájsť milenku a kedy sa s ňou vlastne stretáva… Veď z práce chodieva domov načas a na žiadne predĺžené služby sa nevyhovára. Dokonca, nechodieva ani často na služobné cesty. Je ku mne dobrý a nežný, zbožňuje našu dcérku, ale mňa už nemiluje! Premýšľala som ďalej, na nič podozrivé som však neprišla. Vzorne sa venoval svojej práci a nám – iba občas si zašiel s Adamom zahrať tenis, alebo spolu zašli niekde na „panáka“, aby si povedali, čo má kto nové – to bolo všetko. Bola som bezradná. Nemôžem bez teba žiť!

Nemôžem bez teba žiť!
Všetko vyriešila náhoda. Keďže moji rodičia žijú mimo mesta, v ktorom bývame, vybrala som sa raz s dcérkou za nimi na návštevu. Potrebovala som sa vyrozprávať, zdôveriť sa mame, s ktorou som mala vždy veľmi dobrý vzťah, poradiť sa i pookriať. Viktor nič nenamietal – veď napokon, bolo to počas týždňa a on bol po celé dni v práci. Plánovala som sa zdržať u rodičov tak tri dni a tak som to aj Viktorovi povedala.
– Len pokojne choď, – povzbudivo sa na mňa usmial, určite ti to dobre padne.

Áno, naozaj mi to padlo dobre, ale aj napriek tomu som sa vrátila o čosi skôr ako som mu deň predtým telefonovala. Lenku som nechala u rodičov a na radu mojej mamy som sa rozhodla, že sa s Viktorom o všetkom v pokoji pozhováram. Chcela som ho prekvapiť – niečo dobré navariť a čakať ho doma, keď príde z práce.

Keď som však otvorila dvere nášho bytu, okamžite som si uvedomila, že Viktor je doma a nie je sám. Najprv som sa preľakla, že som ho pristihla s milenkou, ale v tom okamihu som v predsieni zbadala ďalšie pánske topánky a súčasne som začula  Adamov hlas. Keby povedal čokoľvek iné, určite by som si s úľavou vydýchla. To, čo som však počula a videla, okamžite a navždy zmenilo môj život.
– A kedy jej to už, prosím ťa, konečne povieš? – opýtal sa mierne podráždeným hlasom Adam.
Spozornela som a nečujne som sa priblížila k poodchýleným dverám. Videla som Viktora, ako smutne sedí v kresle a hlavu má nešťastne zaborenú v dlaniach.
– Neviem… ešte by sme asi mali počkať. Vôbec si neviem predstaviť, ako jej to mám povedať. Je to také ťažké! – vzdychol Viktor.
– Tak sa teda rozhodni – buď ja, alebo ona! Ja už takto ďalej nevládzem žiť, – riekol zrazu Viktor.
Potom, akoby sa odrazu zľakol vlastných slov, pristúpil k Viktorovi, kľakol si k jeho kreslu, chytil ho za ruku a začal mu ju bozkávať!
– Prepáč, Viktor, ja už ďalej naozaj nevládzem a nechcem viac čakať, ani sa o teba s nikým deliť. Chcem byť skrátka s tebou, pretože ťa milujem. A je mi jasné, že aj ty miluješ mňa, ale nemáš odvahu povedať to svojej žene!

– Tak – a bolo to vonku! Cítila som sa, akoby ma niekto oblial ľadovou vodou. Môj Viktor ma nepodvádza so ženou, ale s mužom! Nevedela som, čo mám v tej chvíli urobiť, tak som jednoducho vpadla k nim do izby. Ostali v šoku.

– Všetko som počula, – povedala som trpko, ale na vlastné počudovanie bez emócií a zlosti. Dokonca, necítila som ani žiarlivosť – iba obrovskú prázdnotu. Bezmyšlienkovite som klesla do kresla a chvíľu som ostala mlčky sedieť.
– Ako dlho to už trvá? – zaskočila som ich otázkou.

Dozvedela som sa, že milencami sú už viac než rok. Adam vraj vždy po Viktorovi túžil, ale nikdy v minulosti sa mu to neodvážil povedať. Viktor sa totiž navonok neprejavoval ako homosexuál, ani nikdy v minulosti nepripúšťal, že by o taký vzťah mohol mať záujem. Keď som však bola tehotná a občas som pobudla aj v nemocnici, Viktor trávil s Adamom viac času a postupne sa zblížili – nakoniec aj intímne.

To bol začiatok konca nášho manželstva. Postupne som si uvedomila, ako to všetko do seba zapadá: Viktor bol vlastne verný Adamovi, a nie mne. Odvtedy, ako sa spolu intímne začali stýkať, vyhýbal sa mi. Napriek tomu bol ku mne stále milý a pozorný, aj dobrý otec našej dcérke. A čo budeme ďalej robiť? Neviem – nie som si celkom istá. Asi to chce čas. Určite sa rozvedieme, ale som si istá, že ostaneme navždy dobrými priateľmi.

Zatiaľ sa do ničoho nenútime. Naďalej žijeme vedľa seba a v jednej domácnosti a Viktor občas zájde za Adamom. Už si však nemusí nič vymýšľať – je mi to jasné. Dúfam, že čoskoro nájdeme z tejto zamotanej situácie východisko a po čase, keď sa rozídeme a trochu zabudneme, sa nájde nejaký normálny muž, ktorý ma bude mať naozaj rád. Veľmi po tom túžim.

Príbeh vznikol v roku 2008 a autorka nechce byť uvedená.