Jana, 39 rokov, o sebectve a zabúdaní

Peter vystúpil z auta, otvoril kufor a vybral z neho horolezecký výstroj. Pozrel do okien na treťom poschodí. Už sa v nich nesvietilo. Žalúdok mu zovrela nervozita, keď si spomenul na svoju ženu Lenku. „Ktovie, či dnes bude kričať, nadávať alebo bude ticho. Úplne ticho!“ zašomral si popod nos a snažil sa v tme trafiť kľúčom do zámku.

Zapálil svetlo na chodbe. Jeho záblesk dopadal do obývačky na spiacu matkinu hlavu.
„Kde si tak dlho? Mali ste prísť na obed!“ ozvala sa matka a prudko vyskočila z kresla.
„Ale, zdržali sme na rakúskej diaľnici! Napadlo veľa snehu a niekoľkokrát sme museli stáť,“ pozrel Peter unavene na mamu. Nechcelo sa mu práve teraz v noci vysvetľovať podrobnosti, ktoré boli spojené s jeho poslednou horolezeckou výpravou do Álp.
„Peter, stalo sa niečo vážne!“ ozvala sa matka a vystrašene pozrela do okna, za ktorým sa v tieni pouličných lámp odrážali vločky snehu. Nevedela, ako mu to má povedať. Len tie vločky do nej vnášali posledné stopy pokoja.
Peter prudko vstal.
„Čo? Čo také?“ otočil sa a vyľakane pozrel na matku.
„Tu máš list. Je od Leny! V ňom nájdeš odpoveď!“
Peter nervózne otvoril obálku.

Milý Peter!
Asi si prekvapený, že Ti píšem, ale do očí som sa Ti to bála povedať. Chcem Ti len povedať, že sever Slovenska ma dusí. Potrebujem sa nadýchnuť. Nemôžem za to. Cítim to tak. Urobila som chybu, keď som sa dala nahovoriť na tie Tvoje hory. Ja si nemôžem zvyknúť. Chcem nájsť ešte niečo iné. 
Lena
P.S. Verím, že o deti sa dobre postaráš. Dievčatá Ťa zbožňujú a ty ich tiež.

„No, to hádam nie! To asi nemyslí vážne. A kde vlastne išla? To mi ani nepovie, kde vlastne je?“ v návale hnevu a prekvapenia Peter neisto pozrel na matku. Tá však len nemo stála pri okne a ustavične pozerala na tie isté padajúce vločky.

Vír povinností nedovolil Petrovi dlho premýšľať nad útekom manželky od neho a od detí. Práce okolo domácnosti a detí bolo naozaj vyše hlavy. Veď Terezka mala len dva roky a Lucka päť. Najviac času mu zabralo nekonečné žehlenie a varenie. Ešte že kolegovia v práci rýchlo pochopili jeho situáciu a šéf ho nezavaľoval zbytočnou nadčasovou prácou.

Bol vyštudovaný lekár, bol by sa zamestnal kdekoľvek, ale hory – to bol jeho splnený sen. Život nabral stereotypné obrátky a Peter zistil, že všetko v podstate stíha urobiť. Našiel si svoj systém. A keď už nevedel, ako ďalej, jeho rodičia, ktorí bývali v tom istom meste ako on, mu vždy ochotne pomohli. Pomaly sa aj prestal zamýšľať nad tým, kam vlastne Lenka zmizla. Akosi ju ani nechcel hľadať. Chcela slobodu, tak nech ju má! Možno ju tie hory na severe naozaj dusili.

„No, to je dnes počasie! Stále len sneží a sneží… A ten vietor? Keby aspoň ten vietor nefúkal!“ Peter si opatrne nalial horúci čaj do šálky a ponúkol ho aj kolegom.
„Keď bude takto snežiť ešte po dňa, tak asi ani z chaty nevyjdeme!“ zasmiali sa záchranári.
Vtom sa však ozvala vysielačka.
„Tak, dopiť čaj fešáci a poďme do terénu! Už je to tu! To by sa nám ani deň nerátal, keby sa nám niekto vo fujavici nestratil! Môžeme na nebezpečenstvá upozorňovať, koľko chceme, vždy sa nájde niekto, kto má vlastný rozum!“ s úsmevom šéf oznámil novinu.

Chlapi zobrali vetrovky, výstroj a už ich nebolo. Mnohí z nich ani čaj nestihli dopiť. Peter si upravil čiapku na ušiach a pretrel si rukou okuliare, na ktoré sa mu ustavične lepil mokrý sneh. Nebolo skoro nič vidieť. Hmla sa roztiahla nad celou dolinou. Dnes ho veľmi nebavilo brodiť sa v mokrom snehu. Myslel na Terezu a na Luciu, či babka nezabudne ísť po ne do škôlky.
„Už ich vidno!“ ozval sa kolega a Petrovi odľahlo. Konečne pôjdu smerom nadol a on možno stihne predsa len prísť domov ešte pred siedmou. Rád uspáva dievčatá rozprávkou. To je ich krásny večerný rituál.

Záchranári sa rozbehli k dvojici stratených: žene a mužovi. Muž rozprával niečo po nemecky. Bolo na nich vidno, že sú so silami v koncoch. Peter pridal do kroku, aby dobehol ostatných, ktorí si už plnili svoje povinnosti. Detailnejšie sa zahľadel na vyčerpanú ženu. Je to možné? Lena? Je to Lena? Veď tá nikdy nechcela o horách ani počuť a nie ešte chodiť na nejaké túry do nich!?
Peter rýchlo pribehol k nej.
„Lena, čo tu, prosím ťa, robíš? Čo ti to napadlo?“ nechápavo krútil hlavou.
Lena neodpovedala ani na jednu otázku.

Na druhý deň išiel za ňou do nemocnice, kde ju na jeden deň hospitalizovali. Nejaká sila ho hnala predsa len za ňou. Chcel poznať odpovede na otázky, ktoré ho prenasledovali už celučký rok. Keď ju zbadal v nemocničnej izbe, vyzerala celkom spokojne. Po krátkej chvíli sa celkom rozhovorila. Rozprávala mu o Nitre, kde teraz žije a kde sa spoznala s nemeckým podnikateľom, ktorého veľmi miluje. Len kvôli tej obrovskej láske išla s ním aj na túru do Tatier.

Peter len počúval. Bolo to počúvanie plné smútku, lebo ho rozboleli staré rany. Najviac ho však bolelo to, že na Terezku a Lucku sa opýtala len akoby mimochodom, keď už takmer odchádzal.
„Vôbec jej nechýbame! Vôbec! Ako môže človek takto rýchlo zabudnúť na rodinu, na svoje deti?“ nechápavo krútil hlavou, keď odchádzal z nemocnice.

Čas je najlepší lekár. Čas zahojí každučkú ranu. Na okno už klopala jar a Peter čoraz menej myslel na zimné stretnutie s Lenou. To stretnutie ho uistilo v tom, že ona si ich vôbec nezaslúžila. Dievčatá krásne rastú a robia Petrovi iba radosť. Občas je to s nimi ťažké, ale tieto dve nádherné ženy
svojho života by nevymenil za nič na svete. Lena ani netuší, o čo vlastne prišla. Láska k deťom je predsa len tou najkrajšou a najčistejšou láskou.

(Meno autora príbehu máme v redakcii)

Aj vy máte napísané podobné príbehy zo života?
A ešte nikde ste ich neuverejnili?
Napíšte nám na adresu books@plat4m.sk.
Najlepšie príbehy zaradíme do plánovanej publikácie príbehov.
Iné príbehy nájdete TU.