Zaujal nás článok na blogu Gorila.sk. Venuje sa chorobám, ktorými trpeli známi autori.

O zdravotných ťažkostiach Williama Shakespearea toho veľa nevieme, no jeho podpis v neskoršom veku poukazuje na to, že trpel trasom. Vedci sa domnievajú, že jeho dôsledkom bol syfilis, či lepšie povedané jeho liečba. Dramatik bol údajne promiskuitný a podľa satiry Henryho Willobieho, Willobie His Avisa, ktorá je vraj založená práve na autorovom živote, bol Shakespeare zapletený v milostnom trojuholníku, v ktorom mali partneri pohlavnú chorobu. V tej dobe sa syfilis liečil masťami obsahujúcimi ortuť a v rámci toho vzniklo i vtipné príslovie „na jednu noc s Venušou, nadosmrti s Merkúrom“ (anglické pomenovanie ortute je Mercury). Ako sa ale neskôr zistilo, ortuť spôsobuje vedľajšie účinky ako nadmerná produkcia slín, zápal ďasien a tras. Skončila sa snáď Shakespearova spisovateľská kariéra práve kvôli vedľajším účinkom ortute?

John Milton v strednom veku prišiel o zrak v dôsledku odlúčenia sietnice. V detstve si zničil oči, keď po nociach pri slabom svetle čítal latinských a gréckych klasikov, čo sa spočiatku prejavilo krátkozrakosťou a dospelo k úplnej strate zraku v dospelosti. V posledných zúfalých pokusoch o jeho záchranu sa uchýlil i k podivným liečbam ľudským potom, mačacími masťami a dokonca oloveným cukrom, ktorý mu zničil obličky, čo prispelo k jeho neskoršiemu skonaniu na lámku.

Jonathan Swift bol chodiacou učebnicou patológie. Trpel na Ménierovu chorobu, ktorá sa prejavuje silnými závraťami, sluchovým šelestom (opisoval ho ako stovka oceánov znejúcich v ušiach) a neskôr i úplnou stratou sluchu. Trpel i úzkostnou obsedantno-kompulzívnou poruchou, v dôsledku ktorej podľa slov Jamesa Joycea zničil životy dvoch žien, Stelly Johnson a Vanessy Vanhomrigh. Swiftovo najproduktívnejšie obdobie bolo v jeho päťdesiatinách, keď napísal Gulliverove cesty a mnoho poézie. Zvýšenú produktivitu možno vysvetliť ranou fázou frontotemporálnej demencie, čo je druhé najčastejšie degeneratívne ochorenie mozgu. Tá sa spočiatku môže prejavovať väčšou kreativitou v dôsledku straty zábran, no neskôr dospieva až do bizarného správania.

Všetkých šesť súrodencov Brontëových skolila tuberkulóza, ktorá vo viktoriánskej ére vyčíňala v takých rozmeroch, že sa jej pripisuje smrť až jedného percenta anglickej populácie ročne. Infekciu si deti priniesli zo školy, ktorú neskôr Charlote opísala v Jane Eyrovej ako miesto, kde sú dievčatá bité, trýznené hladom a terorizované príbehmi o pekelných ohňoch a zatratení. Emocionálny nepokoj je schopný oslabiť imunitný systém, ktorý je potom náchylnejší na ochorenia a ako vieme, sestry Brontëové si prežili svoje. Charlotte, Emily aj Anne trpeli depresiami, brat Branwell bipolárnou afektívnou poruchou a nekontrolovateľným alkoholizmom. Emily navyše údajne trpela i Aspergerovym syndrómom a sociálnymi fóbiami.

Sebavedomie Jacka Londona mu zabezpečilo, že sa vôbec ako prvý autor na svete stal milionárom len vďaka písaniu, no tiež mu zničilo zdravie. Jeho divoký život pretkaný bipolárnou poruchou poznačil skorbut, alkoholové večierky a pokus o samovraždu. Začiatkom jeho konca ale boli paradoxne vredy na chodidlách a ich samoliečba. Vredy si ošetroval ortuťovou masťou, čo sa pričinilo k zlyhaniu obličiek a neskôr nasadil i liečbu ópiom, heroínom, ľuľkovcom a strychnínom. V štyridsiatke ho zabilo predávkovanie morfiom, ktoré podľa všetkého bolo nešťastnou náhodou.

Ako už vieme z jeho Dublinčanov, James Joyce sa rád prechádzal uličkami írskeho mesta, kde nepohrdol prostitútkami. Záľuba mu ale v roku 1904 priniesla kvapavku. Doktor odporučil špecialistu, ktorý mu nakázal obklady manganistanom draselným rozpusteným vo vode. Kvapavku to síce vyliečilo, no čoskoro sa objavili ešte hrozivejšie komplikácie – silné bolesti očí a artritída spôsobené autoimunitou, čo je jav, keď niektorá zo zložiek imunitného systému začne reagovať na vlastné štruktúry, ktoré tým poškodzuje. V tomto prípade reakciu vyvolala podľa všetkého baktéria chlamýdia a v dôsledku toho musel Joyce podstúpiť až 11 hrozivých operácií očí, po ktorých zakaždým nasledovala kúra pijavicami. Niet divu, že si spisovateľ vyvinul fóbiu zo skalpelov.

George Orwell raz napísal: „Písať knihu je hrozné a vyčerpávajúce ako dlhý zápas s bolestivou chorobou.“ To platilo pre autora priam doslovne. Zdravie sa mu podlomilo po dokončení Holdu Katalánsku a jeho najslávnejší román 1984, ktorý nasledoval, bol už jeho posledným. Od detstva mal priedušky poškodené bakteriálnou infekciou a v dospelosti prekonal štyri zápaly pľúc, nehovoriac o guľke, ktorú schytal z pušky fašistického ostreľovača počas Španielskej občianskej vojny. Podľahol však tuberkulóze, ktorú si privodil rokmi tuláctva a chudoby. V snahe zvrátiť zlyhanie pľúc z posledného vypätia síl podstúpil riskantnú liečbu kyslíkovými injekciami, ktoré sa vstrekujú do pobrušnicovej dutiny, no ani tá nezabrala. Zážitok autora inšpiroval pri písaní pasáže 1984, kde Winston Smith podstupuje týranie Stranou.

Herman Melville pravdepodobne trpel bipolárnou afektívnou poruchou. Moby Dicka napísal v stave totálneho vyčerpania a s rastúcim vekom čoraz viac pil. Pri jazdeckej nehode si poškodil platničku a udalosť ho poznačila do takej miery, že sa uňho objavil syndróm posttraumatického stresu, tzv. PTSD (nové štúdie ukazujú, že pacienti trpiaci bipolárnou poruchou sú náchylnejší na PTSD). Melville okrem toho mával silné bolesti očí a chrbtice. Hoci životopisci často uvádzajú, že jeho ťažkosti boli prevažne psychosomatického charakteru, symptómy poukazujú skôr na chronický zápal stavcov nazývaný aj Bechterevova choroba, pri ktorej dochádza k ich postupnému znehybneniu.

Autorkou tohto článku na Gorila.sk je Aneta Kažimírová.