Do Bratislavy prišla skutočne vzácna návšteva. Joy Fieldingová, autorka viac ako dvoch desiatok bestsellerov, ktoré sú dobre známe aj slovenským čitateľom a hlavne čitateľkám. Jej knihy ako Uteč, Jane alebo Teraz ju vidíš sa skvejú na nejednej poličke domácej knižnice. Samozrejme, nemohli sme si nechať ujsť túto jedinečnú príležitosť a vďaka skvelej spolupráci s vydavateľstvom Ikar sme sa s touto svetoznámou spisovateľkou stretli a položili jej niekoľko otázok. 

Od vydania vášho románu Teraz ju uvidíš už ubehlo dosť času na to, aby vaši fanúšikovia nedočkavo vyzerali ďalšiu novinku. Z vašej stránky už vieme, že sa bude volať Shadow Creek. Mohli by ste nám prezradiť, na čo sa môžeme tešiť?
Samozrejme. Je to príbeh skupiny ľudí, ktorí prídu na určité miesto kempovať a v tom istom čase sa zhodou okolností v tej oblasti budú vyskytovať zabijaci.

Podľa opisu to znie mimoriadne napínavo. Snáď sa ľudia nezačnú báť chodiť na stanovačky. Nesťažujú sa občas vaši fanúšikovia, že prečítaní vašich kníh majú sem tam problémy s dôverou voči neznámym ľuďom?
Nemyslím si, že sú ľudia po prečítaní mojich kníh vystrašení alebo že by sa báli. Nie všetky moje knihy sú z takéhoto prostredia a nie všetky sú násilné, práveže väčšina taká nie je. Skôr tam zohráva dôležitú rolu psychologické napätie.

Shadow Creek je už vaša 24 kniha. Ako sa vám písala? Bolo to ľahšie ako písanie tej prvej, alebo je to stále ťažšie a ťažšie?
Nikdy to nebolo ľahké, ale zase nemôžem tvrdiť, že by to bolo teraz ťažšie. Skôr by som povedala, že je to časom ľahšie, pretože si viac verím a neobávam sa toho, že by som nedostala ďalšie nápady. Aj keď sa odchýlim od dejovej línie, viem, že sa dokážem ľahko vrátiť naspäť. Nápady vždy prídu. Čo je ale náročnejšie, je zorganizovať ich do príbehu a do toho, ako sa bude dej rozvíjať.

Je pre vás ťažšie knihu začať písať alebo ju dokončiť?
Vždy je náročnejšie začať. 

Ste svetoznámou autorkou. Je rozdiel medzi tým, ako vás vnímajú doma v Kanade a ako v zahraničí?

To by ste sa museli opýtať mojich čitateľov  Keď som začínala, myslela som si, že píšem pre ženy ako som ja, podobného veku a postavenia, že tie ženy sú mojimi zrkadlovými obrazmi. O to viac ma potešilo, keď som zistila, že moji čitatelia pochádzajú z rôznych kultúr a napriek tomu reagujú na moje knihy a stotožňujú sa s mojimi postavami. Keď som bola naposledy v Českej republike, prišla tam za mnou žena, ktorá prečítala knihu Uteč, Jane a povedala mi, že som v nej opísala jej život. Bola som veľmi milo prekvapená. 

Na vašej tvorbe je unikátne aj to, že každá z 23 vašich kníh má iných hlavných hrdinov, ktorí žijú rozdielne životy, majú iné zamestnania, pohybujú sa v inom prostredí, atď. Robíte pred napísaním knihy aj odborný výskum, alebo sa snažíte vyberať prostredia, ktoré sú vám už známe?
Myslím, že keby som písala iba o tom, čo poznám, tak by som nenapísala veľa kníh. Do určitej miery výskum robím, ale závisí to od konkrétneho príbehu. Skôr sa zameriavam na charaktery a na spôsob, akým myslia moje postavy. No sú aj výnimky, napríklad pri knihe Teraz ju vidíš som musela robiť aj výskum prostredia, lebo sa odohráva v Írsku. Taktiež robím výskum pri povolaniach, ako sú právnici alebo lekári, aby mi čitatelia uverili. Ale oveľa viac ako na výskum sa sústreďujem na reakcie postáv a na ich charakter.

Čiže postavy a ich vývin je pre vás dôležitejší ako samotný dej?
Myslím, že to, ako sa dej v knihe rozvíja, pochádza práve z charakteru postáv. Nefunguje to tak, že sa snažím zvonka nalinkovať postavám, čo majú robiť. Všetko, čo sa v knihe stane, by malo vyplývať z toho, aké sú postavy. Na druhej strane je ale dôležitá aj zápletka, aby kniha mala grády.

Aký máte vzťah k svojim postavám? Nie je to hrozný pocit, vytvoriť postavu, ktorá presne odráža vašu predstavu a potom ju vhodiť do deja, kde trpí, bojí sa, prípadne bojuje o život?
Na to tam predsa tie postavy sú! Snažím sa preskúmať rôzne situácie, najmä tie, ktoré sa týkajú žien – ako reagujú, aký je ich vnútorný život. Skúmam veci, ktoré sú náročné, nemá totiž zmysel písať o situácii, ktorá je perfektná a nie sú tam žiadne problémy. Vytvorím prostredie a nejakú nepríjemnosť a do toho zasadím svoje postavy a pozerám, čo sa s nimi bude diať. Skúmam tak svoje vlastné strachy a úzkosti.

Nestáva sa vám, že si čitatelia niektoré postavy tak zamilujú, že vás potom prosia, aby ste rozpísali aj ich ďalšie osudy?
Stáva sa mi to mnohokrát. Najčastejšie sa mi to stávalo pri knihách Tá druhá a Sieť, kedy ma čitatelia žiadali, aby som napísala pokračovanie, no neurobila som to. Teraz som práve dokončila a to zdôrazňujem, že naozaj len pred pár dňami som dopísala niečo, čo by mohlo byť neskôr sériou kníh. Dokončila som prvú knihu, mali by byť nakoniec tri.

Ste Kanaďanka, no vaše romány sa v drvivej väčšine prípadov odohrávajú v rôznych veľkých amerických mestách. Snažíte sa tak chrániť imidž kanadských miest, alebo sa vám lepšie zobrazuje americká mentalita?
V určitom zmysle áno. Píšem o odcudzení vo vzťahoch medzi ľuďmi, ale aj vo vnútri každého človeka a to mi viac sedí práve na americké prostredie.

Niektorých autorov inšpiruje k novému románu ich dovolenka v zahraničí. Neuvažovali ste už nad románom napríklad… zo Slovenska?
Myslím, že Slovensko je krajina, ktorá stojí za zváženie. Raz som sa tak už odpútala od svojho tradičného prostredia, a to v prípade Írska v knihe Teraz ju vidíš. Myslím však, že by som sa necítila úplne dobre, lebo by som musela pracovať s novým jazykom. Nemôžem len tak poslať hrdinku z Kanady do Bratislavy na dovolenku bez toho, aby som potom nepracovala s novým jazykom a situáciou. No ak by som mala dostatočne silný nápad, prečo nie.

Takmer vždy sa sústreďujete na vykreslenie románu zo ženskej perspektívy. Na jednu stranu je to samozrejme prirodzené, na druhej strane – nikdy vás nelákalo ešte viac sa sústrediť na mužských hlavných hrdinov?
Ani nie. No napísala som dokonca dve knihy, ktoré rozprávali príbeh aj z mužského pohľadu, Čas váhania a Nebezpečná zóna. Všeobecne sa však cítim oveľa lepšie, keď píšem o ženách. Myslím si, že ženy majú toho viac čo povedať ako muži, sú zaujímavejšie, ale aj komplikovanejšie. Muži sú jednoduchí. Lepšie sa mi pracuje so ženami, ponúkajú viac námetov. Je tu dosť mužských spisovateľov, ktorí môžu písať z mužského pohľadu a oveľa lepšie ako ja.

Máte medzi vlastnými knihami nejakú obzvlášť obľúbenú? Favoritku, na ktorú ste predsa len viac hrdá ako na iné? Alebo je to robiť rozdiely medzi vlastnými deťmi?
Naozaj je to tak, ako keby ste sa pýtali rodičov na ich vlastné deti. Celkovo som so svojimi knihami spokojná, no prirodzene, niektoré mám radšej ako iné. Pri niektorých knihách mám pocit, že už sa to nedalo napísať lepšie, najviac spokojná som s Uteč, Jane, Neúplná mozaika alebo Šepot a lži.

Na Slovensku sa spisovatelia venujú aj inej činnosti, nie je to pre nich práca na plný úväzok. Aký je život úspešnej spisovateľky v Kanade?
Myslím, že väčšina spisovateľov v Kanade taktiež potrebuje druhý džob, lebo musia živiť svoje rodiny. Obdivujem takýchto ľudí, ktorí majú prácu na plný úväzok a ešte popri tom stíhajú písať. Pre mňa je práve písanie prácou na plný úväzok a neviem si predstaviť robiť ešte niečo ďalšie, asi by ma to veľmi vyčerpávalo a nemala by som potom dosť energie. Mám veľké šťastie, že sa písaniu môžem takto venovať, môžem cestovať, venovať sa priateľom, som pánom svojho času. Je to najlepšia práca, akú môžete mať.

Súhlasíte s názorom, že ak sa chce stať niekto dobrým spisovateľom, v prvom rade by mal mať veľa načítané?
Určite to pomáha, nemyslím však, že je to pravidlo. Čím viac kníh prečítate, tým by ste mali vedieť lepšie písať, no zároveň si pri tom musíte nájsť svoj vlastný štýl. 

Prejdime teraz od vašich kníh ku knihám iných. Rada čítate? Máte svojich obľúbených autorov?
Ja čítam veľmi veľa, no keď mám rozpísanú vlastnú knihu, je pre mňa náročné čítať inú beletriu. Mám potom pocit, že mi do mojich myšlienok zasahuje iný hlas. Mojím obľúbeným autorom je Philip Roth.

A na záver jedna trochu filozofická otázka: Prečo práve písanie? Viete povedať, čo vás na tom tak baví?
Píšem, lebo milujem rozprávať príbehy a myslím, že som v tom dobrá. Moja myseľ funguje tak, že všetko vidím cez stránky knihy. Je to môj spôsob sebavyjadrenia.

Rozhovor sme prevzali z blogu Martinus.sk.