Minulý týždeň sme mali v knižnici besedu s pánom profesorom Hričovským. Reč bola o jarných prácach v záhrade, o štepení a vrúbľovaní, o strihaní stromčekov.

Článok je z denníka Pravda 
od spisovateľky Veroniky Šikulovej

Beseda plná poézie a vecí samozrejmých a napriek tomu zázračných ako trebárs jar, ako to, že stromy ženú a kvitnú a keď sa im správne prihovárate nožnicami, rukami, ale aj očami či ušami, na jeseň zarodia. Pán profesor hovoril o starých odrodách jabĺk, o čapákoch, kožúškoch, priniesol ukázať svoje obľúbené, ťahal z tašky jabĺčka a hrušky a potom ich hádzal dámam sediacim v publiku. Všetky tie praktické rady padali na dobrú pôdu, na besede boli najmä ľudia, ktorí majú záhrady.

A napriek tomu aj pre nezahradkára musela mať naša beseda svoje čaro. Záujem a radosť z práce vie zobudiť a nakriatnuť. Bola som pyšná, že aj ja mám doma záhradu!

Očarená som sa pridala k nášmu šoférovi a šla ho odviezť do Ivanky pri Dunaji, aby sme po ceste domov mohli v debate s pánom profesorom pokračovať. Reč prišla aj na spoločných známych, na básnika Jána Litváka, ktorý je tiež záhradkár a ctiteľ starých slovenských odrôd, ctiteľ prírody, rastlín, zvierat a kvetov.

S Jánom Litvákom sme mali besedu v utorok na obchodnej akadémii v Pezinku. O literatúre, no šli sme na to opačne ako s pánom profesorom. Do literatúry sme vošli otvoriac bránku Janovej poetickej záhrady. Prešli sme Indiou, počúvali upanišády, tzv. lesné texty, ktoré si ľudia iba hovorili, a potom Jano prečítal zo svojich, ktoré mu povedali ľudia, ktorých stretol, orol, ktorý ho navštívil v Indii, ktoré mu hovoria starí záhradníci a ovocinári, s ktorými spolupracuje, ako napríklad profesor Hričovský.

Áno, Jano, aj ja si myslím, že stretnúť zviera, rastlinu, strom či človeka, je vždy aj stretnutím so sebou v nejakej inej podobe, rovnako ako ty sa pozerám na záhradu a stromy okolo mňa, noc čo noc vybieham von za slávikom, aby tam nespieval iba tak a vedel, že ho počúvam, zavše sa mu celkom potichu, podobne ako sa privrávam stromom a svojim ruženkám stolistaňám, prihovorím, mlčky a očami hladkám oblaky aj kvapky, keď vinič po ostrihaní roní slzy, viem, že plačem ja. A rozumiem aj pánu profesorovi Hričovskému, ktorý sa opýtal, prečo neprišli na besedu radní páni, lebo veď zo záhrad a stromov sme živí všetci, im by malo na zdraví mesta záležať.

Pán profesor nám v Pezinku na jeseň sľúbil výstavu ovocia. Už sa teším na všetky tie jabĺčka a hrušky, sama prinesiem ruže zo svojej záhrady.

Záhrada je robota, ale posvätená. Keď vidím obrobené záhony s mrkvou, rajčinami či kvetmi, stromy obsypané ovocím, mám radosť, ako keď čítam dobrý text. Mám radosť, keď vidím, ako mi kvitne mišpuľa, a ani sa nemusím pozrieť do zrkadla, aby som vedela, že to kvitnem ja! Vrúbľujme, štepme, ratujme, čo sa dá, svet robí kotrmelec a keď sa preškopŕtne, nebude možno záhrady, do ktorej sa bude dať preliezť dierou v plote a načiahnuť sa za jabĺčkom.

_____________________
Článok sme uverejnili so súhlasom pani Veroniky Šikulovej.